KLITANDRO. – Kvu? Mi?
S-ro DE SOTENVILLE. – Si; e esten al mi tre agrable parola kum
vu, por riceva de vu, mi peten, klarigo de is afero.
KLITANDRO. – Is alikvu mensogin. Mi esten honeste homo. Num vu
opinien mi kapable, sinjoro, por tale malnoble agado? Mi amindumun
june e bele persono, kvu haven honoro esta filino
de sinjoro barono de Sotenville! Mi tro multe vu respekten e
tro multe esten prete vu serva, por ke mi faran alikvo simile. Kvu kunku
dirin id al vu, esten malsapientulo.
S-ro DE SOTENVILLE. – Nu, mie bofilo?
GEORGO DANDIN. – Kvo?
KLITANDRO. – Esten fripono e malbonulo.
S-ro DE SOTENVILLE, al Georgo Dandin. – Respondan!
GEORGO DANDIN. – Respondan vu ipsu!
KLITANDRO. – Se mi sziun, kvu lu poven esta, mi inimpulsun al lu, in
vua alesto, spado in ventro.
S-ro DE SOTENVILLE, al Georgo Dandin. – Pruvan donku afero.
GEORGO DANDIN. – Lu esten tute pravate. Lu esten vero.
KLITANDRO. – Num ho esten vua bofilo, sinjoro, kvu…?
S-ro DE SOTENVILLE. – Si, lu esten eksakte is, kvu plendin al mi
de id.
KLITANDRO. – Certe, ho esten lue felico, ke lu haven honoro
apartena al vu; alie mi bone instruun lu fara tale paroli de
persono kom mi.